Utorok ráno. Prežúrovaná noc
zanechala na mne stopy. Tmavé kruhy pod očami a vlasy napáchnuté dymom
pôsobili odpudzujúco. Zhodila som šaty, so záujmom pozrela do zrkadla
a jedným krokom vošla do sprchy. Pohľad na lákavo tečúcu vodu mi
pripomenul včerajšie dopoludnie. Oblé kútiky pier jemne naznačili úsmev a myšlienky smerovali k osobe okolo ktorej sa točia už
posledných 9 mesiacov.
„Neutrálna pôda“ pomyslela som
si. Z plánovaného oddychovania pri vode sa kvôli studenému rannému dažďu
zmenili plány. Výlet do mesta plného starých budov s hrubými múrmi, a drobnými
oknami cez ktoré je vidieť pokrok modernej doby. Sklenené vežiaky prebiehajúce
sa počtom poschodí a leskom kovových názvov, nápisov či reklám.
Prechádzame po kamennom vydláždenom
chodníku, ktorý si čas od času vyžiada obeť v podobe zlomeného opätku. So
záujmom a zmrzlinou v ruke sledujem tváre ľudí. Jeho ľahký dotyk ma
vytrhol zo zamyslenia rozpačitou otázkou: „čo je také zaujímavé na tých cudzích
ľuďoch, ktorých už určite nikdy neuvidíš?“
„Ani sama neviem, ale ak nad tým budem ešte chvíľu rozmýšľať nedostaneme
sa domov.“
Cesta pri západe slnka, otvorené okno vo vlaku.
Vlasy odolávajúce vetru a sladký dotyk pier na odhalený krk plný nadšenia.
Postačil pohľad. Prázdne kupé, tmavé závesy a funkčné zamykanie dverí .
Úzke hnedé kožené sedadlá po oboch stranách nám poskytovali dostatočný priestor.
Adrenalín a teplota v uzavretom priestore stúpali s každým
vyzlečeným kusom oblečenia. „O chvíľu
vystupujeme“ oznámil mi jeho sklamaný, no spokojný hlas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára