Zvykám si, zvykáš si, zvyká si...

Zastávam názor, že človek si zvykne na všetko. Naozaj na všetko, nech už ide o životné podmienky, klimatické zmeny, vyškrtnutie jedla...proste ide o silu zvyku,ale aj o osobnosť človeka, to uznávam. 

Ja sama som typ, ktorý si zvykne na všetko a rýchlo. Napríklad sa dokážem "zadomácniť" u každého po krátkej chvíli tak, že sa nehanbím chodiť priateľom po dome, byte, proste sa všade cítim príjemne. Preto som aj ako malá bez problémov chodila ku každej svojej detskej priateľke domov aj som u nich prespávala.

Zvykla som si aj na zdrotované zuby, ktoré som nemohla otvárať a jedla som len cez slamku.

Zvykla som si aj na zlomený predný zub, s ktorým straším po svete už viac ako mesiac a mne to nevadí. Takáto odpudzujúca som bola v Bratislave, vo Viedni na koncerte aj na plese nášho mediálneho odboru. Rada sa vyškieram s tou dierou, ktorú mám medzi zubami a moji známi sa na tom radi smejú. Je to komický prvok, vyzerám ako drsná bitkárka alebo hokejistka :D 

Po polnočnej omši mi aj kamarát povedal, že on si už na moje zuby zvykol, nech si ich nedávam dorobiť. Popravde som sa na chvíľu s touto myšlienkou aj pohrávala. Naozaj som si už natoľko zvykla na súčasný stav mojich úst. Ale chvíľkové zaváhanie s rebelantskou snahou ísť proti prúdu za každú cenu ma snáď predsa nebude stáť nový, drahý, bielejší chrup! 

(A ako bonus budem mať aj strojček, nech sa mi zuby posunú ako boli pred nehodou, no tak poďme do toho!) 

Tak sa pozrite na moje zúbky teraz a aké boli ešte v lete, keď som mala aj menej mohutnú bradu :)

Na Vianoce Star Wars

Mimo vianočnej tematiky, pretože už máme navarené a najhoršie je čakanie "kedy už konečne príde večeraaaa". 

Človek sa v Lidli zo srandy odfotí v maske a pošle to chlapovi. Ten, keďže je živý a šialený skoro asi ako ja, nakáže masku kúpiť. 

A prečo by som  ja nechcela byť Darth Vader? 

A prečo si pre umocnenie celkového vyznenia fotky nekúpiť aj stroj na hmlu/paru/proste dym? 

A prečo si konečne neobliecť tie body, ktoré mám rok v skrini a ešte som ich nemala? 

Ja osobne milujem Star Wars. Sledovala som ich už odmalička v telke. Nechápem ľudí, ktorí ich nikdy nevideli...nechcem byť zlá, ale fakt no..už keď som si ja dokázala pozrieť Pulp Fiction vo veku 21 rokov (prvýkrát!), tak by mal každý zvládnuť pozrieť si tých zopár (asi milión) hodín Hviezdnych vojen. 

Pretože za to stoja. Pretože sú kultové. A pretože také "retro" filmové efekty už dnes neuvidíte.

PS:  Tento príspevok má spojitosť s mojimi Vianocami, pretože dostanem posteľné obliečky Star Wars.

Vianočný sentiment "pretože som mala autonehodu"

Človek má rád Vianoce. Áno, pre to všetko, pre čo ich len môže mať rád. Ja si uvedomujem krásu a čaro nielen Vianoc, ale aj každého jedného dňa oveľa intenzívnejšie od svojej autonehody.  

Nebolo to až také vážne- otras mozgu,  rozbitá sánka a vybité 2 zuby- z tohto všetkého som sa otriasla a vyliečila ako Volwerine. Ale fakt. Jedine dva predné zuby stále nemám, pretože to už neberiem ani ako nejakú vadu. Po 7 týždňoch zdrôtovaných úst, ktoré som nemohla otvárať a prijímala som potravu rozmixovanú cez slamku, je už asi naozaj všetko gombičkou. Aspoň pre mňa. Nič nie je také zlé a také vážne, aby nemohlo byť ešte horšie. Sú ľudia, ktorí trpia oveľa viac ako ja a žijú. Neľutovala som sa po nehode nikdy. Ľutovala som brata, ktorý šoféroval a teraz už nešoféruje. Ľutovala som svoju mamku, pre ten pocit strachu, keď sa bála, že o nás prišla. Ľutovala som sestričku, ktorá mi musela prvú noc v nemocnici prezliekať posteľ, pretože som sa nedokázala do misy vyčúrať normálne a ošťala som si posteľ. A ako bonus som aj sadla do jahôd... áno, je to fakt asi najbezmocnejší pocit, aký som kedy zakúsila. No ale z tohto všetkého som sa chcela dostať len k tomu, že si občas pomyslím: „ Ja som tu dnes vôbec nemusela stáť..“ Preto si cením všetko. Každú chvíľu, milú aj nepríjemnú... čas, keď som sama aj čas, keď som s milovanými ľuďmi...

A preto si veľmi cením aj Vianoce, ktoré práve sú. Pretože som tu nemusela byť.  

PS: Tešte sa, k svojej autonehode mám aj fotodokumentáciu a dokonca som si v nemocnici našla frajera..komu lepšie? :D 

Šťastné a veselé :-*

Predvianočná sentimentalita...

Je večer pred Štedrým dňom. Chorá, unavená, usoplená sedím pri notebooku, jem vianočnú kolekciu zo stromčeka a chystám sa pozerať film Rozum a cit. Rozmýšľam nad rozhovorom s kamarátkami pri káve zo včerajšieho večera. Nikto by nemal byť na Vianoce sám. Záver debaty o jednom kreténovi, ktorého otec vyhodil z domu a nemá kde byť cez sviatky. „Tak mu treba, je to debil, zaslúžil si to.“     -Ale aj tak by nemal byť nikto sám. Obraňovala ho Zuzka. 

Hodnota Vianoc sa preceňuje. Keď hockto doteraz nemal záujem tráviť so svojou rodinou nedeľné obedy, večery pri telke alebo telefonáty len tak cez deň aby vedel, či sú jeho blízky v pohode si nezaslúži ľútosť nad tým, že ho jeho rodina má dosť.  Hrať to na súdržnosť jeden deň v roku je málo. Chodiť na návštevy k príbuzným, ktorých ani nemám rada a s falošným úsmevom jesť koláčik (aby som neurazila) ma prestalo baviť a radšej sa im vyhýbam. Tieto Vianoce sú iné ako boli doteraz. Hlavnou kuchárkou a organizátorkou som sa stala ja. Doma máme dokonalý pokoj. Otec a brat postavili stromček, ja som napiekla koláče, dnes sme spoločne poupratovali a zajtra sa budú pozerať rozprávky a variť kapustnica. Žiadne stresy, hádky. Nakupovaniu som sa vyhla. Do obchodu som poslala ocka s krátkym zoznamom. Boli by to najkrajšie a najpohodovejšie sviatky , keby sme mali doma aj mamku. Práve teraz je sama niekde pri babke v Rakúsku. Bohužiaľ, vyšlo to tak, že musí pracovať.  My sme tu ostali traja, spolu sa navečeriame, dáme si darčeky, no ona je tam prvý krát cez sviatky s babkou, ktorú pozná deň. Jediné čím jej môžeme zlepšiť náladu je, že si zatelefonujeme. Keď som sa trochu zamyslela nad svojou nekonečnou  sebaľútosťou uvedomila som si, že to tak asi malo byť. Vďaka tomu, že tam moja mama šla neostala starenka sama cez sviatky. Vďaka tomu, že pri nás nieje sme si uvedomili, ako veľmi nám chýba. Vďaka tomu som si uvedomila, že sa o pár dní vráti a môžeme si opäť uvariť kapustnicu a dať jej darčeky. Len vďaka tomu som si uvedomila, že mám šťastie, pretože mnohí ľudia už mamy nemajú. 

Ako z červenej knižnice...

Utorok ráno. Prežúrovaná noc zanechala na mne stopy. Tmavé kruhy pod očami a  vlasy napáchnuté dymom pôsobili odpudzujúco. Zhodila som šaty, so záujmom pozrela do zrkadla a jedným krokom vošla do sprchy. Pohľad na lákavo tečúcu vodu mi pripomenul včerajšie dopoludnie. Oblé kútiky pier jemne naznačili úsmev  a myšlienky smerovali  k osobe okolo ktorej sa točia už posledných 9 mesiacov. 

„Neutrálna pôda“ pomyslela som si. Z plánovaného oddychovania pri vode sa kvôli studenému rannému dažďu zmenili plány. Výlet do mesta plného starých budov s hrubými múrmi, a drobnými oknami cez ktoré je vidieť pokrok modernej doby. Sklenené vežiaky prebiehajúce sa počtom poschodí a leskom kovových názvov, nápisov či reklám. Prechádzame po  kamennom vydláždenom chodníku, ktorý si čas od času vyžiada obeť v podobe zlomeného opätku. So záujmom a zmrzlinou v ruke sledujem tváre ľudí. Jeho ľahký dotyk ma vytrhol zo zamyslenia rozpačitou otázkou: „čo je také zaujímavé na tých cudzích ľuďoch, ktorých už určite nikdy neuvidíš?“   „Ani sama neviem, ale ak nad tým budem ešte chvíľu rozmýšľať nedostaneme sa domov.“

Cesta  pri západe slnka, otvorené okno vo vlaku. Vlasy odolávajúce vetru a sladký dotyk pier na odhalený krk plný nadšenia. Postačil pohľad. Prázdne kupé, tmavé závesy a funkčné zamykanie dverí . Úzke hnedé kožené sedadlá po oboch stranách nám poskytovali dostatočný priestor. Adrenalín a teplota v uzavretom priestore stúpali s každým vyzlečeným kusom oblečenia.  „O chvíľu vystupujeme“ oznámil mi jeho sklamaný, no spokojný  hlas.  

Denníček

Celý deň som robila jedno veľké hovno. Keby malo hovno rodinu, tak som jeho sestra. Len som ležala, sedela a jedla. Už ani spať nevládzem. Som taká oddýchnutá a prespatá, že to môj organizmus nezvláda.  Všetko ma bolí! Zvládla som si usb-čka upratať, nechty nalakovať a zožrať celý adventný kalendár aj keď je len 13. decembra. V pondelok mám zápočet a ja som namiesto učenia pozrela asi 10 častí seriálov... Hanba!

Rubrika ako byť gentlemanom a.k.a ako sa nesprávať

...zo života...
Lekcia tretia:
Ak máte o dievča záujem nelajkujte na FB stránky typu Sexy Chicks, Luxusné spoločníčky, We love deepthroat, Priznania o prvom, Trapasy v posteli, Priznania nadržaných študentiek,  Fotky bývaliek 15+, Všetci nadržaní, Šak čo aj perverzáci sú ľuďia, Odzadu za boky, susedovi naprieky a podobne...

Láska je slepá

Denne mi krížia cestu nové zážitky, výzvy aj prekážky. Popasovať sa s nimi si žiada dávku odvahy a optimizmu. Vždy sa snažím nájsť  nejaký zmysel, prečo sa mi to deje. Verím v osud a že to, čo zažívam, je dopredu naplánované a niekto tam hore, či v mojom prípade skôr dole, sa na tom veľmi dobre zabáva.

Vošla som do izby veľkosti bytovkovej kúpeľne. Chvalabohu, že sa tam nik nenachádzal, pretože moja batožina zatarasila únikový východ. Urobila som tri ležérne vychádzkové kroky a viac nebolo treba. Celú izbu som zmapovala diagonálne, spredu, zozadu,smerom na balkón aj do vécka. Výhodou je, že sa veľa nenachodím. Pri pohľade na posteľ ma vyľakalo obrovské tričko Iron Maiden. Peračník Sex Pistols sa váľal vedľa maskáčov. Na zemi ležali pohodené čierne kožené bagandže. V tej chvíli moje pocity a myšlienky pripomínali mikinu Disturbed. Bývam s chlapcom? Pre jednu chybu recepcie som sa už sťahovala. Druhýkrát už nechcem. Šla som sa ich preto opýtať, ako sa volá slečna XY. Ďuricová. Žiadna chyba. Bývam s metláčkou. Prvý týždeň sa na intráku neukázala. Veď čo, možno je chorá, aspoň máme pokoj. Druhý týždeň mi napadlo, či náhodou nezomrela. Na recepcii ma ubezpečili, že nie. Tak sme si žili s Viki spokojne vo dvojici. Neznámu spolubývajúcu sme familiárne volali Ducha. Až kým sa nezjavila vo dverách. Teraz je to Katka. Vlásky blonďavé, oblečená v pastelových farbách, bez výrazných piercingov, náušníc či šperkov, príjemný úsmev. To som si v duchu želala vidieť. Predo mnou stála čiernovlasá,do polovice hlavy vyholená, v koži a cvokoch odetá, metláčko-rockerko-pankáčka so zicherkou v uchu a jediné, čo jej chýbalo, bola pálka v ruke a špáratko v ústach.  Pomyslela som si, že nebudem chodiť okolo horúcej  kaše, rovno sa jej opýtam, kde bola.

-„Na intráku som nebola, lebo som sa vo štvrtok vydala. Mama o tom nevie. Zbúchali sme to so zásnubami aj obradom na úrade za týždeň. Chápeš, prišli sme tam a môj milovaný, že dajte nám prvý voľný termín. Tak štvrtok. Mame to napíšem cez facebook.“

„Blahoželám! Si tehotná?“

-„Nie!“

„Tak to teda musí byť skvelý muž hodný klamania rodičom. Povedz mi niečo o ňom!“

-„Má 25 rokov, rád si vypije. Práve sa vrátil zo psychiatrie. Ale je to dobrý chlap. Už po mesiaci ho pustili domov. Vraj nie je alkoholik len korheľ.“

„Čo to je, preboha, korheľ?“

-„Pijak.“

„Uf, tak to mi odľahlo, nemáš sa čoho obávať dievča!  A teda si tu, lebo už máte po svadobnej ceste?“

-„Hej, no vlastne som tu, pretože v sobotu mala svadbu moja mama. Mala som byť svedok a pripraviť obed, no v piatok som sa s Ferim opila a svadbu sme zmeškali.“

„Prosím ťa, zrekapitulujem si to. Neprišla si, pretože si chystala svadbu s Ferim, ktorý sa vrátil zo psychiatrie, mame si o tom nepovedala a tiež si zmeškala jej svadbu, pretože si sa opila so svojím manželom, vyliečeným alkoholikom, a teraz si tu lebo...?“

-„Lebo ma mama vyhodila z domu, šli sme stopom, pretože nemám žiadne peniaze, až zo Žiliny a vlastne on je aj tu a ak Ti to nebude vadiť, bude tu aj spať.“

Feri vošiel do dverí, čudovala som sa, prečo prišiel prezlečený za 55-ročného chlapa. Prehovoril. Jediné, čo mi v tej chvíli blyslo hlavou bolo, že láska je skutočne slepá. 

Rubrika ako byť gentlemanom a.k.a ako sa nesprávať

...zo života...

Lekcia druhá: 

Nespomínajte fakt, že keď kráča, tak sa pod ňou ohýba podlaha. 

(najmä keď je z betónu)

Z denníčka zmrzlinárky a.k.a ako som v lete brigádovala

Nedeľa začína typicky. Pred dverami sa povaľujú použité vreckovky, tampóny, špaky, intimky. Mám radosť, že sa návštevníkom rekreačnej oblasti zdá moja búdka pokojným miestom, kde môžu vykonávať potreby a denne si kladiem otázku prečo vlastne postavili vedľa verejné WC.  Z páchnucich fľakov na dverách a zemi dedukujem, že búdku navštívili aj muži. Musím už vyvesiť ceduľku a pokladničku s nápisom DOBROVOĽNÝ PRÍSPEVOK , ZBIERKA NA SAVO. Denne príchadzam k búdke s nádejov, že tam nenájdem použitý kondóm, alebo horšie ...hovno. Ráno sa  začína príjemne. Vo vzduchu cítim vôňu moču a v duchu pi*ujem a prajem každému zápal močových ciest.

Potom si idem požičať niečo na čítanie do stánku. Celý júl je v kurze Celeste takže v každom jednom časopise s ňou musí byť rozhovor a v každom druhom je na titulke. Už ani nemám poriadne čo čítať. Nepohrdnem ani knihami, no naposeldy som sa pri závere rozrevala  a zákazníci si radšej rozmysleli, že chcú zmrzlinu alebo sa cítili previnilo, že sa priblížili k stánku. Moja zabehnutá rutina pokračuje raňajkoobedovaním, anglický výraz „branč“ sa hodí viac. Brančujem si a sledujem ľudí okolo. Môj sociologický prieskum došiel k záveru, že v rekreačnej oblasti sa pohybuje mnoho mladých , skromných dievčat so sociálnym cítením. S pokorou a oddanosťou prehliadajú fakt, že ich partneri sú tučné, škaredé, plešaté hoväda so správaním posledného gádža.  So železnou pravidelnosťou si pýtaju TOTU zmrzlinu. Chcem totu a totu. Zmrzlina s názvom TOTA neexistuje, idoti!

Najlepší sú poliaci. Obľubujú „truskafkovu“, čo je jahodová a keď im ju hneď dám ocenia, že im rozumiem. Pri rusoch využívam pár slov, čo som si zapamätala z hodín ruštiny na gymnáziu. Foneticky: zdravstvujte – sorok – spasíba a dasvidánja. Fonetický pravopis by sa hodil aj na názvy zmrzlín, pretože veľa fajnšmekrov si pýta stracielu, strakatelu alebo veková kategória 70+ v slipkových plavkách strakatu.  Raz sa mi stalo, že som sa správala nevhodne a smiala sa zo zákazníka, ktorý si poprosil namiesto exotic erotic.  Tak som sa smiala, že som nemohla nabrať.

Nie vždy je ale s ľuďmi zábava. Občas mám chuť po nich jebnúť  naberačku.. Asi chcem veľa aby aspoň pozdravili a poďakovali. Neviem, či ich vychovávali vlci alebo sú natoľko arogantní, že je to pod ich úroveň byť slušní k dievčaťu čo predáva zmrzlinu. Občas sa správajú ako teľiatka a to ešte urážam  zvieratá. Z každej strany sa niekto sťažuje ako sa nám na Slovensku žije a čo všetko je tu na hovno ale kým pre ľudí nebude slušné správanie samozrejmosťou nemáme sa čo čudovať.

Rubrika ako byť gentlemanom a.k.a ako sa nesprávať

... zo života....

Lekcia prvá: 

Nevravte dievčaťu, že je taká tučná, že kým ju obídete, tak skončí rok.