Nedeľa, oujé

Poznáte to. Je nedeľa. Konečne mám voľno po týždni v práci.

Oddychujem  a poťahujem sople, pretože vreckovky sú ďaleko na stole. Mám nejaké tie prvé poznámky k pozorovaniu pre svoju praktickú časť bakalárky. Mám aj sebe daný sľub, že urobím dnes prvotné spísanie pozorovania, nech sa so školiteľom pobavíme, či to vidíme rovnako. Všetko mám. Aj chuť driemať. Aj chuť jesť hocičo slané. Aj by som si šla kúpiť niečo. A k tomu niečomu jablkové pivo. No a sme doma...

Keď sa mi podarí naozaj dnes nikde neísť (ani na film, ani na pivo), bude to znamenať že som dospelá zodpovedná osoba? Snáď hej...či nie...to je jedno.

Som spokojná, že som zabila 4 hodiny dnešného dňa sledovaným GoT- 5. série. Fakt.
A večer ešte len začína. Tak keď už radšej napíšem niečo tuto, na blog, namiesto písania pár riadkov tej práce zbytočnej, asi musím niečo so sebou robiť.

Tak sa odovzdávam do hĺbin vedeckých, odborných, nech idem na pivo.

Najpokojnejšiu nedeľu....

Z denníčka :)

Dnes som sa stretla po niekoľkých mesiacoch s kamarátkami zo strednej. Aj keď ubehlo veľa času, stále sa dokážeme hádať ako kedysi. Päť hodín sme sedeli v podradnom pajzli a kecali o všetkom možnom od pletiek po rodinné drámy, krámy, chlapov a sex. Vyfajčili sme tri balíky cigariet, vypili litre šofokofoliny, keďže v našom obľúbenom „pube“, ktorý sme navštevovali keď sme chodili poza školu, nič lepšie nepredávajú. Chýbalo mi to. Aj keď sme sa posunuli z gymnazistiek na budúce farmaceutky, lekárky, psychologičky, gelogičky, novinárky a manažérky, vždy dokážeme klesnúť na úroveň 5.cenovej slovníkom a správaním. Miestami som sa smiala tak, že sa mi začalo čkať a to sme nevypili ani kvapku alkoholu. V minulosti by nám bolo jedno, že je sobota 12. hodín na obed.

Podvečer som šla s ockom do Kauflandu na nákup. Spravila som si super moderný nákupný zoznam v mobile, a z 12 vecí, ktoré bolo potrebné nakúpiť vznikol plný nákupný kôš a 60 eurový účet. Už nikdy nepôjdem nakupovať hladná a pred krámami. Najviac som sa tešila zo zmrzliny a megasladkého Čierneho princa. (Nie, nekúpila som cigánča z Luníka.) Na večeru sme si teda s ockom dali jahodovo-čokoládovo-vanilkovú zmrzlinu a tri párky s horčinou. Nie naraz. Po sebe. Ale tak tesne, že to vlastne bolo ako keby naraz. Teraz si spokojne sedím s plným bruchom, učím sa na písomečku, papkám čierneho princa a rozmýšľam ako dokáže môj otec chrápať tak nahlas, že ho počuť aj cez dvoje zatvorené dvere.  

Zvykám si, zvykáš si, zvyká si...

Zastávam názor, že človek si zvykne na všetko. Naozaj na všetko, nech už ide o životné podmienky, klimatické zmeny, vyškrtnutie jedla...proste ide o silu zvyku,ale aj o osobnosť človeka, to uznávam. 

Ja sama som typ, ktorý si zvykne na všetko a rýchlo. Napríklad sa dokážem "zadomácniť" u každého po krátkej chvíli tak, že sa nehanbím chodiť priateľom po dome, byte, proste sa všade cítim príjemne. Preto som aj ako malá bez problémov chodila ku každej svojej detskej priateľke domov aj som u nich prespávala.

Zvykla som si aj na zdrotované zuby, ktoré som nemohla otvárať a jedla som len cez slamku.

Zvykla som si aj na zlomený predný zub, s ktorým straším po svete už viac ako mesiac a mne to nevadí. Takáto odpudzujúca som bola v Bratislave, vo Viedni na koncerte aj na plese nášho mediálneho odboru. Rada sa vyškieram s tou dierou, ktorú mám medzi zubami a moji známi sa na tom radi smejú. Je to komický prvok, vyzerám ako drsná bitkárka alebo hokejistka :D 

Po polnočnej omši mi aj kamarát povedal, že on si už na moje zuby zvykol, nech si ich nedávam dorobiť. Popravde som sa na chvíľu s touto myšlienkou aj pohrávala. Naozaj som si už natoľko zvykla na súčasný stav mojich úst. Ale chvíľkové zaváhanie s rebelantskou snahou ísť proti prúdu za každú cenu ma snáď predsa nebude stáť nový, drahý, bielejší chrup! 

(A ako bonus budem mať aj strojček, nech sa mi zuby posunú ako boli pred nehodou, no tak poďme do toho!) 

Tak sa pozrite na moje zúbky teraz a aké boli ešte v lete, keď som mala aj menej mohutnú bradu :)

Na Vianoce Star Wars

Mimo vianočnej tematiky, pretože už máme navarené a najhoršie je čakanie "kedy už konečne príde večeraaaa". 

Človek sa v Lidli zo srandy odfotí v maske a pošle to chlapovi. Ten, keďže je živý a šialený skoro asi ako ja, nakáže masku kúpiť. 

A prečo by som  ja nechcela byť Darth Vader? 

A prečo si pre umocnenie celkového vyznenia fotky nekúpiť aj stroj na hmlu/paru/proste dym? 

A prečo si konečne neobliecť tie body, ktoré mám rok v skrini a ešte som ich nemala? 

Ja osobne milujem Star Wars. Sledovala som ich už odmalička v telke. Nechápem ľudí, ktorí ich nikdy nevideli...nechcem byť zlá, ale fakt no..už keď som si ja dokázala pozrieť Pulp Fiction vo veku 21 rokov (prvýkrát!), tak by mal každý zvládnuť pozrieť si tých zopár (asi milión) hodín Hviezdnych vojen. 

Pretože za to stoja. Pretože sú kultové. A pretože také "retro" filmové efekty už dnes neuvidíte.

PS:  Tento príspevok má spojitosť s mojimi Vianocami, pretože dostanem posteľné obliečky Star Wars.

Vianočný sentiment "pretože som mala autonehodu"

Človek má rád Vianoce. Áno, pre to všetko, pre čo ich len môže mať rád. Ja si uvedomujem krásu a čaro nielen Vianoc, ale aj každého jedného dňa oveľa intenzívnejšie od svojej autonehody.  

Nebolo to až také vážne- otras mozgu,  rozbitá sánka a vybité 2 zuby- z tohto všetkého som sa otriasla a vyliečila ako Volwerine. Ale fakt. Jedine dva predné zuby stále nemám, pretože to už neberiem ani ako nejakú vadu. Po 7 týždňoch zdrôtovaných úst, ktoré som nemohla otvárať a prijímala som potravu rozmixovanú cez slamku, je už asi naozaj všetko gombičkou. Aspoň pre mňa. Nič nie je také zlé a také vážne, aby nemohlo byť ešte horšie. Sú ľudia, ktorí trpia oveľa viac ako ja a žijú. Neľutovala som sa po nehode nikdy. Ľutovala som brata, ktorý šoféroval a teraz už nešoféruje. Ľutovala som svoju mamku, pre ten pocit strachu, keď sa bála, že o nás prišla. Ľutovala som sestričku, ktorá mi musela prvú noc v nemocnici prezliekať posteľ, pretože som sa nedokázala do misy vyčúrať normálne a ošťala som si posteľ. A ako bonus som aj sadla do jahôd... áno, je to fakt asi najbezmocnejší pocit, aký som kedy zakúsila. No ale z tohto všetkého som sa chcela dostať len k tomu, že si občas pomyslím: „ Ja som tu dnes vôbec nemusela stáť..“ Preto si cením všetko. Každú chvíľu, milú aj nepríjemnú... čas, keď som sama aj čas, keď som s milovanými ľuďmi...

A preto si veľmi cením aj Vianoce, ktoré práve sú. Pretože som tu nemusela byť.  

PS: Tešte sa, k svojej autonehode mám aj fotodokumentáciu a dokonca som si v nemocnici našla frajera..komu lepšie? :D 

Šťastné a veselé :-*

Predvianočná sentimentalita...

Je večer pred Štedrým dňom. Chorá, unavená, usoplená sedím pri notebooku, jem vianočnú kolekciu zo stromčeka a chystám sa pozerať film Rozum a cit. Rozmýšľam nad rozhovorom s kamarátkami pri káve zo včerajšieho večera. Nikto by nemal byť na Vianoce sám. Záver debaty o jednom kreténovi, ktorého otec vyhodil z domu a nemá kde byť cez sviatky. „Tak mu treba, je to debil, zaslúžil si to.“     -Ale aj tak by nemal byť nikto sám. Obraňovala ho Zuzka. 

Hodnota Vianoc sa preceňuje. Keď hockto doteraz nemal záujem tráviť so svojou rodinou nedeľné obedy, večery pri telke alebo telefonáty len tak cez deň aby vedel, či sú jeho blízky v pohode si nezaslúži ľútosť nad tým, že ho jeho rodina má dosť.  Hrať to na súdržnosť jeden deň v roku je málo. Chodiť na návštevy k príbuzným, ktorých ani nemám rada a s falošným úsmevom jesť koláčik (aby som neurazila) ma prestalo baviť a radšej sa im vyhýbam. Tieto Vianoce sú iné ako boli doteraz. Hlavnou kuchárkou a organizátorkou som sa stala ja. Doma máme dokonalý pokoj. Otec a brat postavili stromček, ja som napiekla koláče, dnes sme spoločne poupratovali a zajtra sa budú pozerať rozprávky a variť kapustnica. Žiadne stresy, hádky. Nakupovaniu som sa vyhla. Do obchodu som poslala ocka s krátkym zoznamom. Boli by to najkrajšie a najpohodovejšie sviatky , keby sme mali doma aj mamku. Práve teraz je sama niekde pri babke v Rakúsku. Bohužiaľ, vyšlo to tak, že musí pracovať.  My sme tu ostali traja, spolu sa navečeriame, dáme si darčeky, no ona je tam prvý krát cez sviatky s babkou, ktorú pozná deň. Jediné čím jej môžeme zlepšiť náladu je, že si zatelefonujeme. Keď som sa trochu zamyslela nad svojou nekonečnou  sebaľútosťou uvedomila som si, že to tak asi malo byť. Vďaka tomu, že tam moja mama šla neostala starenka sama cez sviatky. Vďaka tomu, že pri nás nieje sme si uvedomili, ako veľmi nám chýba. Vďaka tomu som si uvedomila, že sa o pár dní vráti a môžeme si opäť uvariť kapustnicu a dať jej darčeky. Len vďaka tomu som si uvedomila, že mám šťastie, pretože mnohí ľudia už mamy nemajú.