Človek má rád Vianoce. Áno, pre to všetko, pre
čo ich len môže mať rád. Ja si uvedomujem krásu a čaro nielen Vianoc, ale
aj každého jedného dňa oveľa intenzívnejšie od svojej autonehody.
Nebolo to až také vážne- otras mozgu, rozbitá
sánka a vybité 2 zuby- z tohto všetkého som sa otriasla a vyliečila
ako Volwerine. Ale fakt. Jedine dva predné zuby stále nemám, pretože to už
neberiem ani ako nejakú vadu. Po 7 týždňoch zdrôtovaných úst, ktoré som nemohla
otvárať a prijímala som potravu rozmixovanú cez slamku, je už asi naozaj všetko
gombičkou. Aspoň pre mňa. Nič nie je také zlé a také vážne, aby nemohlo
byť ešte horšie. Sú ľudia, ktorí trpia oveľa viac ako ja a žijú.
Neľutovala som sa po nehode nikdy. Ľutovala som brata, ktorý šoféroval a teraz
už nešoféruje. Ľutovala som svoju mamku, pre ten pocit strachu, keď sa bála, že
o nás prišla. Ľutovala som sestričku, ktorá mi musela prvú noc v nemocnici
prezliekať posteľ, pretože som sa nedokázala do misy vyčúrať normálne a ošťala
som si posteľ. A ako bonus som aj sadla do jahôd... áno, je to fakt asi
najbezmocnejší pocit, aký som kedy zakúsila. No ale z tohto všetkého som
sa chcela dostať len k tomu, že si občas pomyslím: „ Ja som tu dnes vôbec
nemusela stáť..“ Preto si cením všetko. Každú chvíľu, milú aj nepríjemnú...
čas, keď som sama aj čas, keď som s milovanými ľuďmi...
A preto si veľmi cením aj Vianoce, ktoré
práve sú. Pretože som tu nemusela byť.
PS: Tešte sa, k svojej autonehode mám aj
fotodokumentáciu a dokonca som si v nemocnici našla frajera..komu
lepšie? :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára